Niektorým z nás sa v detstve ušla občasná facka, alebo aj výprask. Za odvrávanie, za neporiadok v izbe, za zlé vysvedčenie. Hoci sme sa ako deti cítili ponížení a bolelo nás to, predsa len sme to vtedy pokladali za normálne. Dnes sa o alternatívach výchovy diskutuje viac a telesné tresty sa znova a znova dostávajú na pretras. Na jednej strane stoja rodičia, ktorí sú presvedčení o tom, že k rešpektujúcej výchove nepatrí žiadna forma násilia, ani tá vykonaná „s najlepší úmyslom“. Na druhej strane počujeme argumenty, že dieťa občas potrebuje pocítiť, kto je vo vzťahu autoritou, a že slová na niektoré prehrešky jednoducho nestačia. A že veď aj my sme boli bití a predsa sme v poriadku. Čo na to hovoria výskumy? Jeden z najnovších najväčších výskumov k tejto problematike vznikol v 50 ročnej spolupráci Texaskej univerzity s Univerzitou v Michigane. Nedávno publikovaná metaštúdia v časopise Journal of Family Psychology analyzovala veľké množstvo odborných štúdií. Analýzy sa zúčastnilo pozoruhodné množstvo – takmer 161 tisíc detí, — a za bitie bolo považované „bitie otvorenou dlaňou na zadok, alebo končatiny“. Všetky analyzované štúdie, vrátane experimentov a dlhodobých pozorovaní, potvrdili negatívne dôsledky výchovného bitia.
V analýzach boli zámerne zaradené len tie deti, ktoré neprežívali dlhotrvajúce, intenzívne fyzické násilie. Dôsledky telesných trestov sa však prejavili. Po prvé, deti, ktorých rodičia mali v repertoári telesné tresty, mali menej zvnútornené morálne hodnoty. To znamená, že ak by sa ocitli v situácii, kde bolo vhodné spraviť dobrý skutok, ale nemali by motiváciu „zvonka“ – či už v podobe prizerajúceho sa dospeláka alebo v prísľube odmeny – urobili by dobrý skutok menej často ako deti, ktoré nedostávali telesné tresty. Tieto deti, naopak, mali jasnejšie predstavy o tom, čo je dobré a čo je zlé, a snažili sa konať dobro aj vtedy, keď im za to nehrozil trest, ale ani odmena. Jednoducho preto, že princíp dobra a zla prijali za svoj. Po druhé, bitie bolo u detí spojené s agresivitou a menšou schopnosťou a ochotou prijať pravidlá a fungovať v rámci skupiny. Bitie bolo tiež spojené s negatívnym správaním namiereným voči okoliu aj voči sebe. Napríklad hnevom na ostatných, poškodzovaní vecí vo svojom okolí, ale aj hnevom voči sebe samému, sklonom ubližovať si, neveriť si, obviňovať sa. Bitie malo pochopiteľne súvis aj so zhoršením vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom. Dokonca aj so zhoršenými rozumovými schopnosťami a nižším sebavedomím. Tí, čo boli v detstve bití, boli v dospelosti častejšie náchylní biť svoje vlastné deti.
Výsledky tejto rozsiahlej meta-analýzy sa prezentovali na mnohých populárnovedných portáloch a je dôležité, aby odzneli a dostali sa do povedomia. Môže však skutočne taký krátky moment ako občasná facka či buchnutie po zadku mať až takéto ďalekosiahle dôsledky? Negatívne dôsledky telesných trestov často nie sú spôsobené len aktom násilia, ale celým „balíčkom“ výchovy, rodinnej atmosféry a rodičovských presvedčení, v rámci ktorých sa telesné tresty odohrávajú. Bitie spravidla nie je izolovaný moment výchovy. Rodič, ktorý capne dieťa po zadku, alebo mu udrie po ruke, keď sa načahuje za niečím „nedovoleným“, mu dáva najavo svoju mocenskú prevahu, ktorá sa pravdepodobne odráža v celkovom prístupe k výchove. S mocenským postojom k výchove bývajú späté aj verbálne prejavy, ktoré dieťaťu signalizujú, že nie je hodný rešpektu. Patrí sem napríklad vydieranie („Kým nezješ celú večeru, nepohneš sa od stola.“), kladenie podmienok rodičovskej lásky („Buď maminkin dobrý chlapec.“, „Nemám ťa rád, keď si taká nahnevaná.“), komunikácia cez príkazy a povely („Neskáč.“, „Zmizni!“, „Páľ do svojej izby!“), nekonštruktívne zovšeobecňovanie („Ty nikdy nič poriadne nespravíš.“, „Nemala som ťa dať na tú školu, aj tak nikdy nebudeš zodpovedná!“). Namiesto takejto mocenskej výchovy môžeme pevné a láskavé hranice nastavovať pomocou prirodzených logických dôsledkov (Keď sa dieťa nenaje, logický dôsledok je, že bude hladné až do ďalšieho spoločného jedla.). Neodopierať dieťaťu lásku (dieťa, ktoré počuje „Buď maminkin dobrý chlapec“ si odnáša, „Musím byť taký a taký, aby ma mama mala rada.“). Silnou zbraňou rešpektujúceho prístupu je aj rodičovský príklad. Veď čo chceme naučiť dieťa, ktoré od nás počuje len povely („Odnes to!“, „Prestri!“), a pritom mu neustále kladieme na srdce, aby používalo „čarovné slovíčka“? Alebo keď na ihrisku dostane po zadku za to, že sa pobil o hračku, pretože „Biť sa nesmie!“.
Bitie (a nerešpektujúca výchova) nespôsobí to, čo rodič chce – aby dieťa pochopilo, čo je dobré a čo zlé, a správalo sa podľa toho aj vtedy, keď nad ním nikto nedrží kontrolnú ruku Zaručene však naučí dieťa správať sa tak, aby sa nabudúce bitke vyhlo. Bude vynaliezavé v tom, ako rodičom lepšie prejsť cez rozum a nebyť prichytený pri čine, alebo ich oklamať. Bitie narúša dôveru a spojenie medzi dieťaťom a rodičom. Oveľa ťažšia, no efektívnejšia, cesta je mať v dieťati spojenca, s ktorým si navzájom dôverujeme, a riešenia ťažkých situácií vymýšľame spoločne. Vtedy aj dieťa vidí, koľko ústupkov robí rodič v mene toho, aby každý člen rodiny cítil dobre a v bezpečí, a spolupracuje oveľa ochotnejšie. Spoluprácu, rešpekt, ochotu a dôveru možno dosiahnuť jedine bez násilia. Možno to pre niekoho, kto je zvyknutý na tvrdú disciplínu, znie ako utópia, ale roky výskumov ukazujú, že je to spoľahlivá cesta s kvalitným výsledkom. Záver výskumu je totiž jednoznačný: Aj občasné výchovné bitie detí má za následok presný opak toho, čo ním chcú rodičia dosiahnuť. Aj keď to myslia dobre. Čím častejšie sú deti bité, tým viac vzdorujú, nespolupracujú, a neprospievajú tak, ako by sme si to – a ako by sme im to – želali.
Elizabeth T. Gershoff, Andrew Grogan-Kaylor. Spanking and Child Outcomes: Old Controversies and New Meta-Analyses.. Journal of Family Psychology, 2016; DOI: 10.1037/fam0000191