„Bábätko vie samo najlepšie, čo potrebuje!“ „Bábätko si
musíš nastaviť na disciplínu už od malička!“ Tak by sa dali s trochou preháňania
zhrnúť dva protipóly vo výchove bábätiek, ktoré vidíme okolo seba. Výhody
aj nevýhody oboch pozícií, ktoré môžeme nazvať „výchova riadená bábätkom“ a
„výchova štruktúrovaná rodičmi“, však bývajú založené skôr na názoroch
a osobných pozorovaniach rôznych autorov-odborníkov, než na vedeckých
dôkazoch. Preto sa skupinka vedcov vedená Ianom St. James-Robertsom rozhodla
overiť obe rodičovské filozofie vo vedeckej štúdií, o ktorej niekedy
v skratke hovoria ako o „kodaňsko-londýnskej“.
Porovnávali totiž rodičov, ktoré bývali v Londýne alebo v Kodani,
a o ktorých sa vedelo, že majú vďaka mierne odlišným kultúrnym
zvyklostiam iný prístup k výchove bábätiek (0 – 3 mesiace). Rodičov
z Londýna si výskumníci vybrali kvôli tomu, že zosobňovali typický „rodičom
riadený“ prístup k výchove bábätiek. Usilovali sa dieťa už od samého
začiatku nastaviť na pravidelný režim kŕmenia a spania, deti trávili cez
deň veľa času v kočíkoch, lehátkach a postieľkach, a rodičia reagovali
na ich plač len približne v 40 percentách prípadov. Rodičia z Kodane sa, naopak,
nechávali viesť potrebami a signálmi bábätka: kŕmili ich na požiadanie,
cez deň ich veľa nosili a držali v náručí a nenechávali ich
plakať.
Aby sa rozdielne vplyvy výchovy ešte zvýraznili, zahrnuli výskumníci do
štúdie ešte jednu skupinu. Boli to rodičia z rôznych miest, ktorí sa
nadchli pre tradičnejšie spôsoby výchovy a rozhodli sa, že budú svoje deti
nosiť viac ako 80 percent času počas dňa, v noci s nimi spávať v posteli
a budú reagovať na všetky ich potreby okamžite. Tento výchovný štýl
nazvali vedci „proximálnym“, pretože rodičia boli neustále v blízkom
kontakte s bábätkom.
Výskumníkov najviac zaujímal ukazovateľ, na ktorý je zvedavý asi každý rodič: či
sa rôzne štýly výchovy prejavia v tom, koľko budú bábätká plakať. Kým sa
dostaneme k tomu, ktoré bábätká boli najspokojnejšie, pozrime sa najskôr,
ako veľmi sa líšila výchova týchto troch skupín rodičov „v číslach“.
Po prvé, rodičia sa veľmi líšili v tom, ako často dopriali bábätkám svoju
náruč. „Proximálni“ rodičia boli v telesnom kontakte so svojimi bábätkami
v priemere okolo šestnásť hodín počas dňa (do tohto času je zarátané aj
spoločné spanie), londýnski len polovicu
z toho. Kodanskí rodičia boli niekde v strede. Po druhé, rodičia sa
správali inak, keď boli bábätká nepokojné. Londýnski rodičia verili, že
prílišná pozornosť bábätká rozmazná, a preto sa im v oveľa menšej miere
než ostatné dve skupiny rodičov venovali vtedy, keď plakali alebo mrnkali.
A čo na to bábätká? Vedci si pre každú rodinu
vybrali tri testovacie dni – keď mali deti 10 dní, 5 týždňov a 3 mesiace –
a počas nich zaznamenávali počet preplakaných minút. Bábätká
z londýnskej skupiny plakali
a mrnkali v každom z troch testovacích dní výrazne najviac
– v priemere až o polovicu viac, než kodaňské a proximálne
bábätká. Bábätká z kodaňskej a proximálnej skupiny plakali oveľa
menej, a medzi sebou sa v počte preplakaných minút nelíšili.
S jedinou výnimkou – keď sa výskumníci zamerali na nočný plač, trojmesačné
bábätká z proximálnej skupiny plakali viac ako ostatné. Nie je však isté,
čo bolo v pozadí tohto rozdielu. Samotní výskumníci naznačujú, že
proximálni rodičia možno len nočný plač a mrnkanie skôr zaregistrovali,
pretože spávali v jednej posteli s bábätkami.
Ako interpretovať tieto výsledky? Znamenajú, že rodičom riadená výchova je vždy
nesprávna? Odpoveď nie je celkom jednoduchá. Niektorí rodičia napríklad potrebujú
oporu, ktorú im poskytuje pevný režim, a práve s režimom dokážu byť spokojnejší
a pohodovejší. Je však jednoznačné, že pri nastoľovaní štruktúry by sme sa
– špeciálne u tých najmenších bábätiek – mali nechať riadiť ich potrebami a signálmi. Ak
potrebujú našu blízkosť, neupierajme im ju. Berme ich plač a mrnkanie
vážne, pretože okrem nich nemajú veľa iných možností, aby nám dali najavo, ako
sa cítia. Na príklade londýnskych rodičov jasne vidíme, že neplatí ten starý
známy mýtus – „nereaguj na jeho plač, naučí sa plakať ešte viac“. Práve naopak.
Bábätká, ktorých signály brali rodičia vážne, boli oveľa spokojnejšie než
bábätká, ktorých rodičia sa báli reagovať na plač a mrnkanie.
St James-Roberts, I., Alvarez, M., Csipke, E., Abramsky, T., Goodwin, J., & Sorgenfrei, E. (2006). Infant crying and sleeping in London, Copenhagen and when parents adopt a “proximal” form of care. Pediatrics, 117(6), e1146-e1155.