Psychologička: Polročné dieťa, ktoré prespí celú noc, nie je norma /Denisa Ballová,Denník N

Keď sa dieťa budí niekoľkokrát za noc, je to normálne, zásadné sú však spánkové asociácie, na ktoré si dieťa zvykne a vyžaduje ich pri opätovnom uspatí, hovorí detská psychologička o probléme nevyspatých rodičov.

„Každý večer sa modlím za to, aká noc nás čaká,“ hovorí Elena. Jej dcéra Alžbeta na jeseň oslávila prvý rok, no jej spánok sa len zhoršuje.

Občas majú ťažšiu noc, keď sa dieťa budí každú hodinu, inokedy je to lepšie a s Alžbetkou je hore len dvakrát.

Elena je uťahaná, podráždená a nervózna, občas nemá trpezlivosť ani so svojím dieťaťom. „A potom ma to veľmi mrzí a plačem, aká hnusná som na ňu,“ hovorí zahanbene.

Budenie nemusí súvisieť len s dojčením

„Nedostatok spánku má vplyv na exekutívne funkcie a aj na náladu – horšie nám to myslí, zabúdame, nevieme sa sústrediť, nájsť správne slová. V takomto stave sa ľahko dostaneme do akéhosi začarovaného kruhu, keď si nevieme predstaviť, že by sa spánok nášho dieťaťa vôbec mohol zmeniť,“ vysvetľuje detská psychologička a spoluautorka knihy Psychológia pre milujúcich rodičov Jana Zemandl.

Podľa nej môžu spánok dieťaťa nevedome ovplyvňovať aj reakcie rodičov. „Ak je dieťa zlým spáčom, neustále máme v podvedomí väčší či menší strach, bojíme sa, čo dnes v noci bude,“ hovorí. „Často pomôže napríklad zmena prostredia pri cestovaní, keď z rodiča opadne stereotyp a potreba dodržania režimu, alebo keď uspávanie preberie druhý rodič. Zdanlivo nemožnú zmenu môže dieťa ľahšie prijať aj vďaka inému mentálnemu nastaveniu uspávača.“

Elena však svoju ročnú dcéru stále dojčí a odstavenie od mlieka odďaľuje. Aby sa v noci aspoň trochu vyspala, k manželskej posteli prisunula detskú postieľku tak, aby sa len načiahla k dcére, keď sa zobudí.

„Pediatrička mi vysvetľovala, že malá sa len uisťuje, či má pri sebe mliekareň, ale veľmi tomu neverím. Niekedy ju stačí pri prebratí len chytiť za ruku,“ hovorí Elena. „Najhoršie je, že nikdy neviem, akú budeme mať noc.“

Zemandl upozorňuje, že nočné budenie nemusí súvisieť s dojčením.

„Vo svojej poradenskej praxi sa stretávam s deťmi, ktoré nie sú ani neboli dojčené a budia sa v noci niekoľkokrát aj vo veku troch rokov. Súvisí to skôr s temperamentovými črtami. Odstavenie od dojčenia nemusí vyriešiť problém nočného budenia. Naopak, odstávku môže dieťa vnímať ako stratu a môže sa začať viac budiť – uisťovať sa, že mama je tam,“ vysvetľuje Zemandl.

Dojčenie však podľa nej môže byť spánkovou asociáciou, a teda spôsob, akým dieťatko upadá do spánku. Tento spôsob potom dieťa vyžaduje aj v noci, po prebudení, pretože iný spôsob nepozná.

„Na spánkových asociáciách sa dá citlivo pracovať. Ak chcem uspávanie na rukách nahradiť zaspávaním v blízkosti rodiča na posteli, tak odporúčam napríklad postupne zjemňovať pri hojdaní rozsah pohybu a približovať sa k posteli. So stále jemnejším hojdaním sa pokúste dieťa položiť s tým, že mu napríklad necháte ruku na hrudníku, ktorou jemne pohojdávate jeho telíčko. Dieťa pritom vníma tepovú frekvenciu. Výskum potvrdzuje, že pokojné dýchanie v blízkosti bábätka jeho spánku napomáha,“ radí Zemandl.

Podľa nej môžu pomôcť aj ďalšie rituály ako kúpanie, masáž, uspávanky alebo iné pokojné zvuky.

Keď sa dieťa po uspatí prekladá

Elena si Alžbetku v noci najskôr brávala do manželskej postele a po nadojčení ju opatrne premiestnila do postieľky. Jej dcéra sa však často pri tomto presune zobudila a občas sa úplne prebrala. Takže ju Elena musela uspávať na rukách pohupujúc sa na fitlopte.

„Najhoršiu noc sme mali, keď sa malá budila dvakrát za hodinu. Na druhý deň som bola ako zombie,“ hovorí Elena.

Často je po náročnej noci taká unavená, že zabúda, na čom sa s mužom dohodla, čo mala urobiť, kam mala ísť. Všetko si preto musí zapisovať.

Alžbetka najčastejšie zaspáva po nadojčení v náručí alebo na Elene v nosiči, keď sú cez deň mimo domova. Až potom ju premiestni do jej postieľky, kde sa v noci zobudí minimálne dvakrát.

„Prekladanie aj malého dieťatka môže spôsobiť, že prostredie, v ktorom sa prebudí, mu nie je známe, nerozoznáva vône a materiály, ktoré má okolo seba, a potrebuje sa ubezpečiť o tom, že je všetko v poriadku a mama je nablízku,“ hovorí Zemandl.

Upozorňuje však, že nie každé dieťa potrebuje nadmerné zásahy pri uspávaní. Dieťa si môže pri uspávaní zvyknúť na silné hojdanie, hoci by vedelo zaspať aj s menšou pomocou rodičov.

„Kým mám doma trojkilového novorodenca, je uspávanie na rukách veľmi prirodzené a príjemné, ale skôr či neskôr bude tento návyk neudržateľný,“ vysvetľuje Zemandl. „Uspávať dieťa v náručí, nie je nič nevhodné, naopak, dieťatku doprajeme blízkosť a bezpečnú náruč, no v práci s rodičmi, ktorí sa na pôrod alebo na počatie pripravujú, sa mi ukazuje, ako veľmi je prospešné vysvetliť im, ako bábätká spia a čo potrebujú na to, aby sme podporili ich vlastnú sebareguláciu s čo najmenšími zásahmi. Aby vedeli zaspať s minimom našej pomoci a napriek tomu sme im dopriali dostatok blízkosti a kontaktu, ktorého značná časť sa realizuje v noci.“

Podľa detskej psychologičky je preto dôležité dopriať si čas na pozorovanie dieťaťa. Vďaka tomu potom môže dostať presne len toľko pomoci, aby dokázalo veci zvládnuť aj samo.

„Pri mrviacom sa novorodencovi to môže byť len jemný zvuk ššššš z otcových úst alebo pokojný tep a dych mamy ležiacej vedľa. Skúmajme, čo potrebuje naše dieťa,“ odporúča Zemandl.

Nereálne očakávania

Alžbetkin spánok sa začal kaziť s prvými zúbkami. Narušil sa režim a prebdené noci sa s každým novým detským zubom násobili.

„Dcéra sa v noci nebudí s plačom, je to skôr stenanie, po ktorom sa k nej musím načiahnuť a upokojiť ju,“ vysvetľuje Elena. „Občas ju stačí pohladiť, inokedy ju musím nadojčiť.“

S Alžbetkou by si cez deň aj pospala, ale dieťa spí len krátko, najčastejšie polhodinu.

„Keďže cez deň spí dvakrát obľúbené polhodiny, ak je to hodina alebo hodina a pol, tak oslavujeme,“ hovorí. „Cez deň by som si aj ľahla, ale na 30 minút sa mi to neoplatí, som potom ešte viac zničená. A tiež treba niečo urobiť v domácnosti, navariť, upratať, keď sa dá.“

Elena na seba vôbec nemá čas. Manžel jej síce pomáha, ako môže, ale cez deň chodí do práce. Na dieťa je preto väčšinu času sama, uťahaná, smutná a zničená.

Keďže si myslí, že obmedzením dojčenia by sa malá v noci budila menej často, plánovala aspoň to večerné nahradiť mliekom z fľaše. Alžbetka to však odmietala a nechcela z nej piť. Navyše v tom období dosť nešťastne spadla a skončila s veľkou modrinou na čele. Elena ju preto nechcela ešte viac trápiť a vrátila sa k večernému dojčeniu.

„To, že sa ročné dieťa budí v noci dvakrát, je bežná realita. Každý rodič si prejde tým, že narodením dieťaťa sa mnoho vecí v jeho živote prevráti naruby,“ vysvetľuje Zemandl.

„Sme ochotní akceptovať, že sa dieťa učí chodiť, rozprávať a jesť, a že toto učenie trvá mesiace. Pri téme spánku rodičia aj vinou množstva protichodným alebo zjednodušených informácii čakajú, že dieťa prespí najneskôr od polroka celú noc, ale v realite toto nie je norma.“

Detská psychologička však priznáva, že problém so spánkom je hlavnou témou rodičov počas prvého roka dieťaťa.

„V praxi sa stretávam so skutočne vyčerpanými otcami, mamami a zúfalými rodinami. Pocity viny a výčitky sa miešajú s vyčerpaním z nevyspatia,“ hovorí Zemandl.

„V každej rodine však vieme nájsť spôsob, ako optimalizovať návyky tak, aby dieťatko malo dosť blízkosti a bezpečia a mohlo zostať dojčené a v rámci možností dostali aj rodičia dosť spánku. Aby boli uspokojené potreby bábätka a do veľkej miery aj potreby ostatných členov rodiny.“

Mená matky a dieťaťa sme na ich žiadosť zmenili

https://dennikn.sk/1687362/psychologicka-polrocne-dieta-ktore-prespi-celu-noc-nie-je-norma/?ref=tit

Značky: