Možno poznáte situácie, v ktorých sa dvaja dospelí správajú k malým deťom láskavo, ale zároveň sa v ich prítomnosti medzi sebou neustále hádajú a robia si napriek. Do určitého veku nám často ani nenapadne, že by nezhody s partnerom alebo naše negatívne emócie zamerané voči druhým, mohli bábätko nejako ovplyvniť. Máme pocit, že im predsa nemôže rozumieť a pravdepodobne idú celkom „mimo neho“. Ale nie je to úplne pravda. Tím výskumníkov z Washingtonskej univerzity dlhodobo zisťuje, ako sa u bábätiek vyvíja porozumenie emóciám druhých. Dokážu odčítať naše emócie, aj keď sa netýkajú priamo nich? Pamätajú si, že ujo Milan stále kričí, a teta Zuzka býva často nahnevaná? A dokážu si ich na základe týchto pozorovaní „zaškatuľkovať“ ako niekoho, pred kým sa treba mať na pozore?
Na zodpovedanie týchto otázok vymysleli výskumníci pod vedením Betty Repacholi experimentálny postup, ktorý nazvali „emočným odpočúvaním“. V miestnosti pohodlne sedí 15-mesačné bátoľa na kolenách svojho rodiča, a za stolom oproti nemu je výskumníčka, ktorá mu podáva rôzne hračky. Každú hračku mu predvedie, potom na chvíľu požičia, a bábätko ju s nadšením skúma. Po chvíli sa ozve zaklopanie na dvere a do miestnosti vchádza neznáma pani. Bátoľa si ju chvíľu zvedavo obzerá, ale keď si pani len tak bez slova sadne do kresla v rohu a začíta sa do novín, vráti sa k hračkám. O pár minút sa však udeje niečo neočakávané. Výskumníčka vyberie novú hračku a začne ju predvádzať batoľaťu. Vtedy pani odloží noviny a nakričí na výskumníčku. Slová, ktoré používa, sú pre drobca príliš zložité, ale tón hlasu je veľmi nahnevaný. Keď výstup skončí, výskumníčka hračku ponúkne bábätku. Čo sa stane? To sa s hračkou nechce hrať. Ale nie vždy – iba ak vidí, že sa nahnevaná pani pozerá. Ak je otočená chrbtom, batoľa s radosťou siahne po hračke. Výskumníci vymysleli aj kontrolnú podmienku, pri ktorej pani v rohu nekričí, ale rozpráva sa s výskumníčkou pokojným tónom, aby bolo jasné, že za váhaním batoľaťa sa neskrývajú iné príčiny — napríklad to, že sa mu nová hračka jednoducho nepáči. A presne podľa očakávaní, detičky v kontrolnej podmienke nemajú s hračkou žiadny problém.
Takéto „emočné
odpočúvanie“ sa hodí aj na objavovanie hlbších súvislostí o tom, ako
bábätká zovšeobecňujú poznatky o druhých. V najnovšej štúdii preto
výskumníci postup trochu zmenili. Cudzia pani prišla do miestnosti až trikrát,
a vždy sa k výskumníčke správala rovnako – buď nahnevane, alebo
v kontrolnej skupine pokojne. Výskumníci totiž chceli dať deťom možnosť
zapamätať si, ako sa pani väčšinou
správa. Dospelí by si z tejto situácie ľahko odniesli dojem o tom, aká
pani je, aké má vlastnosti či povahu (nepríjemnú, nevľúdnu, agresívnu).
A aj pri každom ďalšom stretnutí s ňou by pravdepodobne očakával, že
sa nebude správať práve najpríjemnejšie.
Vedia však takto zložito o druhých rozmýšľať aj pätnásťmesačné
batoľatá?
Výsledky ukázali, že do určitej miery vedia. Po ukončení hry
s výskumníčkou nasledovala druhá fáza experimentu, kedy sa nahnevaná pani
venovala priamo deťom. Otočila sa smerom k bábätku, a tentoraz sa
s ním úplne pokojne, bez hnevu, pokúsila nadviazať kontakt. Postupne mu
predviedla tri hračky, každú z nich mu požičala a o pár minút si
ich vypýtala naspäť. A batoľatá skutočne reagovali inak vtedy, keď sa v prvej časti experimentu správala k
výskumníčke hnevlivo alebo pokojne. Vedci sa domnievajú, že deti sa poučili
z predchádzajúcej skúsenosti, a hoci bola „hnevlivá“ pani pri hre
s nimi celkom pokojná, aj tak očakávali, že sa k nej treba správať
obozretne. Na jednej strane sa menej hrali s hračkami, ktoré im ponúkla.
A na druhej strane jej ich ochotnejšie vrátili, keď si ich vyžiadala. Ako
keby sa rozhodli, že s takou nahnevanou osobou je lepšie byť zadobre.
Tento výskum podľa autorov naznačuje, že aj takéto malé detičky zaznamenávajú a pamätajú si naše emočné reakcie, aj ak nie sú určené priamo im, a odohrajú sa v inej situácii (napríklad pri inej hre). Hoci celkom určite nedokážu kategorizovať emočné reakcie druhých tak dobre ako my, dospelí, predsa sú schopné sa zo správania druhých poučiť. Ak vidia, že je niekto často agresívny k svojmu okoliu, predpokladajú, že sa podobne bude správať znova a sú schopné prispôsobiť svoje konanie. Dalo by sa dokonca polemizovať o tom, že už takéto malé batoľatá vedia kalkulovať a správať sa tak, aby vyvolali pozitívnu reakciu, alebo sa vyhli negatívnej.
Čo si z toho môžeme odniesť? Okrem toho, že bábätká sú oveľa šikovnejšie, než by sme si možno mysleli, aj pripomienku, že pozorne vnímajú aj tie naše prejavy, ktoré im vôbec nie sú určené. Myslíme si, že deti nesledujú náš život, lebo sú ešte malé a majú iné záujmy? V skutočnosti sú veľmi dobre nastavené na to, aby si všímali kľúčové veci. Aj v bežnej komunikácii dospelých tvoria informácie len zlomok, neporovnateľne viac oznamujeme druhým neverbálne, vyjadrením emócií prostredníctvom postoja tela, gestikulácie, tónu a intenzity hlasu a podobne. Už batoľatá, ktoré nemajú šancu chápať zložitosť našich slov a činov, vnímajú emócie veľmi presne – aj keď si my myslime, že naše dospelácke rozhovory a problémy sú im úplne „ukradnuté“.
Zdroj: Repacholi, Betty M., Meltzoff, Andrew N., Hennings, Theresa M., Ruba, Ashley L.. Transfer of Social Learning Across Contexts: Exploring Infants‘ Attribution of Trait-Like Emotions to Adults. Infancy, 2016