Do akej miery sú naše presvedčenia o vlastných deťoch sebanaplňujúcimi sa proroctvami, ktoré ich ovplyvňujú? V roku 1965 sa psychológovia Robert Rosenthal a Lenore Jacobsonová zamýšľali nad tým, ako môžu očakávania učiteľov – bez ohľadu na skutočný talent či danosti – žiakom pomáhať, alebo ich naopak brzdiť v rozvoji. Vymysleli si preto jednoduchý experiment. V šiestich ročníkoch základnej školy v San Franciscu dali na konci školského roka deťom inteligenčný test. Ich učiteľom povedali, že test identifikuje deti, ktoré sa v blízkej budúcnosti výrazne akademicky zlepšia. V skutočnosti boli mená „sľubných detí“ vybrané náhodne, a jediný rozdiel medzi vybranými a nevybranými deťmi bol v očakávaniach učiteľov. Keď ku koncu nasledujúceho školského roka výskumníci opäť otestovali všetkých šesť ročníkov, výsledky prekvapili ešte aj ich samých. U detí, od ktorých učitelia očakávali intelektuálny pokrok, namerali vyššie IQ než u detí, od ktorých učitelia pokrok neočakávali. Najdramatickejšie sa nárast IQ prejavil u najmladších detí, v prvom a druhom ročníku, kde IQ oproti kontrolnej skupine narástlo v priemere o 15 (prváci) a 10 (druháci) bodov.
Vidíme, ako málo stačilo na to, aby sa deťom začalo viac dariť v škole– nič
viac a nič menej ako zmena očakávaní ich učiteľov. Aj ako rodičia máme o
svojich deťoch množstvo očakávaní a predstáv. Janka je plachá, Peťko je
introvert, Alex je šikovný v športe, ale génius z neho nebude. Možno by stálo
za to zamyslieť sa, ako tieto vlastnosti sami posilňujeme, alebo dokonca
vytvárame tým, čo si o deťoch myslíme a ako sa k nim správame.
Zdroj: Rosenthal, R., & Jacobson, L.
(1968). Pygmalion in the classroom:
Teacher expectation and pupils‘ intellectual development. Holt, Rinehart
& Winston.