Malé bábätká sú neúnavní objavitelia. Dokážu celé minúty fascinovane hľadieť na niečo, čo nám pripadá celkom obyčajné. Prstíkmi skúmajú každý milimeter paličky, ktorú nájdu na zemi. Desaťkrát buchnú o stôl lyžičkou a zakaždým sa tešia z toho, ako cinkne. Všetko je pre nich nové. Podľa akého kľúča sa však učia? Sú obklopené množstvom predmetov – ako v ich vnímaní vznikne preferencia pre nejaký predmet či situáciu, kým iné odignorujú? Túto otázku si položili kognitívne vedkyne Aimee E. Stahl a Lisa Feigenson vo výskume, ktorý publikovali v prestížnom časopise Science. Zistili, že ak bábätko niečo prekvapí, má tendenciu sa na to zamerať a naučiť sa viac, než keď moment prekvapenia chýba.
Vedkyne to zistili v sérii štyroch experimentov, ktorých sa zúčastnilo spolu stodesať jedenásťmesačných bábätiek. V nich navodili viacero situácií, kedy boli porušené očakávania bábätiek ohľadom toho, čo by sa malo diať. Ako to spravili? Najskôr bábätkám ukázali scénu, ktorá bola logická a každodenná. Napríklad pustili loptu po rampe, tá sa kotúľala nadol a zastavila sa pri stene. V druhej situácii sa však stalo niečo, čo sa vymykalo každodennosti – lopta akoby kúzlom prešla cez stenu. Ako reagovali bábätká? Zistilo sa, že „kúzelná“ loptička, ktorá prešla cez stenu, ich zaujala oveľa viac ako obyčajná lopta rešpektujúca zákony fyziky. A čo je kľúčové, častejšie sa ju rozhodli preskúmať. Dali jej prednosť dokonca aj pred novými, neopozeranými hračkami. A ako sa s „kúzelnou“ loptičkou hrali? Nielen, že si ju pozorne obzerali a ohmatávali, ale snažili sa aj pochopiť, čo sa stalo. Loptičkou, ktorá „kúzelne“ prešla cez stenu, napríklad búchali o stôl, akoby overovali jej pravosť a materiál. V prípade, keď videli loptu, ktorá sa zdanlivo vznášala vo vzduchu ju hádzali o zem, akoby testovali gravitáciu. Zdá sa, že bábätká boli nielen zaujaté tým, že ich vec prekvapila, ale zároveň sa pokúšali prísť na koreň tomu, prečo sa tak nezvyčajne správa.
Výskum teda naznačuje, že bábätká sa skutočne správajú ako malí vedci. Vytvárajú si hypotézy o tom, čo sa stane na základe toho, čo už o svete vedia. Ak sa ich predpoveď ukáže byť nesprávna, zbystria pozornosť a vrhnú sa do objavovania. Práve takéto príležitosti im umožnia učiť sa mimoriadne efektívne a rýchlo.
Zdá sa teda, že jedenásťmesačné detičky, ktoré ešte nevedia ani len rozprávať, rozumejú nám a svetu viac, ak o by sme si mysleli. Znamená to, že im máme podhadzovať pod nohy samé prekvapujúce veci a nabádať ich tak k rýchlejšiemu učeniu? Vonkoncom nie. Svet je pre nich obrovský a nepoznaný. Momentov prekvapenia je v ich vnímaní mnoho. Ak im chceme pomôcť, možno im len dajme priestor na to, aby objavovali samé. Búchanie do stola môže v tomto veku byť kvalitný zvukový experiment. Naša priorita je možno chvíľka tichého pokojného hrania, ale malý vedec má tiež svoje – hlučnejšie – priority. Nenabádame vás dovoliť deťom všetko, len pozerať na ich aktivity s rešpektom a pochopením, lebo pravdepodobne práve testujú niektorú zo svojich hypotéz.
Stahl, Aimee E., and Lisa Feigenson. „Observing the unexpected enhances infants’ learning and exploration.“ Science 348.6230 (2015): 91-94.