Počujú
vaše deti od vás podobné povzbudenia? Každý z nás sa cíti dobre, keď je
ocenený. Ale sami na sebe pozorujeme, že nie je pochvala ako pochvala. Istý
druh nás nakopne a motivuje, inú vnímame ako cenu útechy alebo nás môže
dokonca brzdiť. Máme teda chváliť a oceňovať naše deti? A ak, tak ako?
V psychologickej literatúre sa často rozlišujú dva typy chvály: pochvala za
vlastnosti („Múdre dievčatko! Poslušný chlapček!“) a pochvala za snahu alebo
vhodne zvolenú stratégiu („Snažil si sa, aj keď to bolo ťažké!“ „Pomohla si mi,
aj keď sa ti nechcelo!“). Viaceré štúdie s predškolákmi alebo školákmi
potvrdzujú, že ak sú deti chválené najmä za vlastnosti, môžu sa cítiť tvárou v
tvár náročnej úlohe bezmocní a ľahšie sa vzdajú, keď sa im nedarí. Naopak,
chválenie za snahu povzbudzovalo motiváciu zotrvať a uspieť.
Psychologička
Carol Dweck spolu s Elizabeth Gunderson a ďalšími výskumníkmi sa rozhodli skúmať dlhodobý vplyv pochvaly na
deti. Sledovali 53 amerických detí z rôznych spoločenských vrstiev od raného
detstva až po základnú školu priamo v domácom prostredí. Deti a ich rodičia
boli zapojení do štúdie zameranej na výskum rečového vývinu, a rodičia
nevedeli, na čo sa výskumníci zameriavajú, aby to neovplyvňovalo ich typický
spôsob, akým deti chvália. Keď mali deti jeden, dva a tri roky (14, 26 a 38
mesiacov), výskumníci prišli na návštevu a nahrali ich v niekoľkohodinových
prirodzených interakciách s rodičmi pri každodenných činnostiach. Počas analýzy
video materiálov sa zamerali na to, ako často rodičia používajú dva rôzne typy
pochvál: 1. chválenie dieťatka za vlastnosť, ktorú má: „Ty si
najmúdrejší!“, „Si šikovný!“ alebo 2. ocenenie snahy, stratégie alebo
aktivity dieťatka: „Taký neporiadok, a ty si ho celý upratal!“, „Páči
sa mi, ako si to urobila.“ Približne o päť rokov neskôr, keď mali deti 8
rokov, potom zisťovali, čo si deti myslia o inteligencii, správaní a dobrých
alebo zlých vlastnostiach seba a druhých.
Presne tak, ako predpokladali, zistili, že čím viac rodičia deti oceňovali za snahu a aktivitu počas raného detstva, tým častejšie mali deti postoj „dokážem to“, „podarí sa mi to, ak sa budem snažiť“. Boli presvedčené, že inteligencia, dobrota či šikovnosť nie je niečo, čo majú ľudia raz a navždy dané, ale že to dokážu meniť a ovplyvňovať vlastnou činnosťou. Takýto postoj môže deťom pomôcť nevzdávať sa ani v ťažkých a zložitých životných situáciách. Je zaujímavé, že tento efekt nesúvisel s tým, ako často boli deti chválené, ale výlučne s tým, aké veľké percento pochvál tvorili pochvaly zamerané na snahu, stratégiu alebo aktivity. Žiadny zo sledovaných rodičov pritom nepoužíval len motivujúce pochvaly, často chválili aj vlastnosti dieťatka alebo výsledok jeho činnosti („Aký krásny obrázok!“).
Nás, milujúcich rodičov, táto štúdia uisťuje o tom, že chválenie alebo
povzbudzovanie našich detí je dôležité. Vidíme, že spôsob, akým ich chválime už
v ranom detstve, môže významne prispieť nielen k ich sebadôvere, ale najmä k
životnému postoju, že dokážu veci zvládnuť, aj o mnoho rokov neskôr. Snažme sa
teda okrem pochvál ich vlastností, ktoré nám prichádzajú na jazyk akosi
prirodzenejšie („Šikuľka!“ „Múdre dievčatko!“), vedome zamerať aj na oceňovanie
toho, čo majú deti vo svojich rukách a vedia zmeniť vlastnou aktivitou.
Zdroj:Gunderson, E. A., Gripshover, S. J.,
Romero, C., Dweck, C. S., Goldin‐Meadow, S., & Levine, S. C. (2013). Parent
Praise to 1‐to 3‐Year‐Olds Predicts Children’s Motivational Frameworks 5 Years
Later. Child development, 84(5), 1526-1541.