Mnohé deti na Slovensku dnes vyrastajú v rodinách, kde sa rozpráva dvoma (alebo aj viacerými) jazykmi. Deti sa ich bez ťažkostí naučia a až si neskôr uvedomia, že to, čím sa s ním rozpráva mamina, je slovenčina, a že ocino hovorí po anglicky. A že u babky na prázdninách sa komunikuje len po maďarsky. Kedysi sa viacjazyčnosť u detí považovala za niečo, čo im môže skôr uškodiť: „Nech sa najprv naučí poriadne rozprávať po slovensky, bude mať v hlavičke chaos“. Dnes už však na základe desiatok štúdií vieme, že bábätká a deti viacjazyčnosť zvládajú celkom v pohode, najmä ak sú vystavovaní „svojim“ jazykom konzistentným spôsobom. Napríklad mama na dieťa hovorí svojou rodnou rečou a oco zase svojou. Viacjazyčné bábätká sa síce môžu rozrozprávať o čosi neskôr ako ich jednojazyční rovesníci, ale tento rozdiel sa rýchlo stratí.
V poslednom čase sa však o viacjazyčnosti začína rozprávať s ešte väčším nadšením. Objavujú sa výskumy, kde sa špekuluje o tom, že ovládanie dvoch rečí môže byť pre detskú myseľ prospešné. Nielen v tom, že si poľahky a bez prízvuku vypýta v zahraničí zmrzlinu, ale pozitíva sa predpokladajú v inej, nejazykovej oblasti. Viacjazyčné deti (a dospelí) musia totiž v priemere častejšie než jednojazyčné presmerovať pozornosť z jednej reči na druhú, potlačiť impulz hovoriť tým nesprávnym jazykom, či pozorne sledovať, s kým akou rečou hovoriť. Výskumníci sa preto domnievajú, že takýto typ kognitívneho „tréningu“ im pomáha rozvíjať exekutívne funkcie, čo sú napríklad schopnosť kontrolovať a potláčať okamžitý impulz niečo urobiť (obzrieť sa za hlasným zvukom), plánovanie zložitejšej činnosti, ovládanie pozornosti a podobne. Jednoducho schopnosti, ktoré sú nám v živote veľmi dobrým pomocníkom.
Donedávna sa táto „výhoda bilingvistov“ sledovala najmä u starších detí,
ktoré už vedeli rozprávať. Dvojica vedcov ale v roku 2009
v prestížnom časopise PNAS publikovala štúdiu, kde ukázali, že už
u sedemmesačných bábätiek – teda skôr, než vôbec vyslovia svoje prvé slovo
– môžeme zistiť malý, ale významný vplyv viacjazyčnosti na istú oblasť
exekutívnych funkcií.
Vedci si do laboratória
zavolali dve skupiny bábätiek. Prvá bola „jednojazyčná“ – ich rodičia mali
spoločný materinský jazyk, rovnaký ako krajina, v ktorej bývali,
a tak boli bábätká vystavené prevažne len jednému jazyku. Druhú skupinu
tvorili bábätká, ktorých rodičia boli rôznej národnosti. Odmalička sa
s ním jeden z nich rozprával rečou krajiny, v ktorej žili
a druhý rodič inou rečou (španielsky, anglicky, dánsky a pod.). Presná
jazyková kombinácia nebola dôležitá, podstatné bolo len to, že od narodenia
mali prístup k dvom rôznym jazykom od dvoch rôznych ľudí.
Obe skupiny bábätiek dostali za úlohu naučiť sa niečo, čo by sme my zvládli bez
mihnutia oka. Pre nich to však bol celkom zaberák. Mali sa naučiť, že ak počujú
istý typ zvuku (napríklad vymyslené slovo lelemo),
o sekundu neskôr uvidia na ľavej strane obrazovky obrázok. Úloha mala
niekoľko opakovaní, a vedci sa zamerali na to, či si deti dokážu túto
postupnosť zapamätať tak dobre, že už ani nečakajú na obrázok, ale hneď po
zaznení zvuku pozrú na ľavú stranu obrazovky, v očakávaní obrázkovej
„odmeny“. O tejto úlohe sa vedelo, že by ju deti v siedmych mesiacoch
mali akurát zvládať, a skutočne v nej aj boli obe skupiny
porovnateľne dobré. V druhej časti experimentu sa však pravidlá náhle
zmenili. Tento raz sa po zvuku (lelemo)
objavil obrázok na pravej strane
obrazovky. Opäť, pre nás to znie ako triviálna úloha, ktorú vyriešime hoci aj o polnoci. Pre bábätká je to
však tvrdý oriešok. Vyžaduje od nich, aby potlačili silný impulz – teda už naučenú reakciu pozrieť sa na
ľavú stranu obrazovky. A aby použili nové
pravidlo – obrázok je teraz predsa na pravej strane. Presne túto schopnosť majú
pod palcom spomínané exekutívne funkcie.
Ako to dopadlo? V druhej časti úlohy sa darilo len dvojjazyčným bábätkám,
ostatné sa vytrvalo pozerali na ľavú stranu. Vedci pre istotu zopakovali úlohu
ešte dvakrát v rôznych obmenách, ale výsledok zostal vždy rovnaký. Zdá sa, že u viacjazyčných detí sa exekutívne
funkcie, alebo aspoň ich časť, naozaj rozvíja rýchlejšie.
Čo to pre nás znamená? Po prvé, je isté, že aj jednojazyčné deti sa naučia vyriešiť úlohu, hoci pravdepodobne o pár týždňov neskôr. Po druhé, existuje množstvo iných spôsobov, ako exekutívne funkcie rozvíjať – ak ste rýdzo slovenská rodina, nemusíte preto rýchlo zháňať cudzokrajnú opatrovateľku. A po tretie, ešte presne nevieme, ako a či vôbec sa tieto rozdiely prejavia v neskoršom živote viacjazyčných detí – budú napríklad úspešnejšie v škole či v práci? Je celkom isté, že na základe tohto a podobných experimentov sa podobné ďalekosiahle zovšeobecnenia robiť nedajú. Pre rodičov viacjazyčných detí však tento článok môže byť povzbudením. Ak sa vás nabudúce suseda spýta s obavou v hlase: „A to vaše malé ešte nerozpráva?,“ môžete hrdo odpovedať: „Ešte nie, ale zato tvrdo pracuje na rozvoji exekutívnych funkcií!“ J
Zdroj: Kovács, Á. M., & Mehler, J. (2009). Cognitive gains in 7-month-old bilingual infants. Proceedings of the National Academy of Sciences, 106(16), 6556-6560.